Začiatok nášho príbehu môže znieť priam až idylicky, ale zimné dobrodružstvá mávajú za následok skrehnuté prsty a mrazom vyštípané líčka. Ani v našom prípade tomu nebolo inak.
Po tom, čo sme zaparkovali auto na bezplatnom záchytnom parkovisku v Demänovskej doline a skibus preplnený lyžiarmi nás odviezol až na konečnú zastávku, sme sa lanovkou vyviezli na vrchol Chopku. Pri výstupe z hornej stanice lanovej dráhy ma prekvapila jasná obloha a takmer bezvetrie. Tento deň bude dokonalý! - povedala som si pri prvých krokoch zasneženým chodníkom. Obišli sme Kamennú chatu pod Chopkom a vybrali sa na Ďumbier.
Z letnej turistiky som si pamätala, že je to len kúsoček s minimálnym stúpaním, ale po vyše dvoch hodinách chôdze hore-dolu kopcami som si uvedomila, že sa mýlim. Po nekonečnom šliapaní, počas ktorého sa klesanie striedalo so stúpaním, sme sa konečne ocitli na najvyššom vrchu Nízkych Tatier s neskutočnými výhľadmi na Liptov a panorámu Vysokých Tatier v pozadí. Poprosila som okoloidúceho turistu aby nám spravil niekoľko spoločných fotiek pri zafúkanom dvojkríži, ktorý bol tak pokrytý snehovou vrstvou, že spozorovať ho z diaľky je takmer nemožné.
Hrejivé lúče slnka postupne prehrali boj s mrazivým vetrom, ale pri srdci ma naďalej hrial pohľad na štíty hôr a zasnežené svahy, ktoré sa rozprestierali vôkol. Bol najvyšší čas vrátiť sa späť. Končeky prstov mi skrehli a ja som už nedokázala stlačiť spúšť na foťáku. Naša "romantická prechádzka" čoskoro začala pripomínať film Everest. Otázka, či to aj tentokrát prežijeme sa právom objavovala v mojich myšlienkach. Vo väčšine prípadov som na turistike ja ten vodcovský typ, ktorý ide popredu, ale teraz ma vietor a mráz zmohli natoľko, že som už nedokázala kráčať vpred. Slnko klesá stále nižšie a vrch, ktorý sa snažíme zdolať na nás vrhá tieň. Máme pred sebou posledné metre a ja bojujem ako o život. Slovo "ako" je v tejto vete nepodstatné. Bojovala som o život. Bojovala som s vetrom, s časom, sama so sebou. Ručičky na hodinkách ukazujú takmer šestnásť hodín. Čoskoro vypínajú lanovky. Už len kúsok, už ju v diaľke vidím. Posledných pár metrov nás delilo od pocitu bezpečia. Stihli sme to! Sedíme v lanovke a klesáme stále nižšie. V momente ako sme vystúpili v medzistanici, lanovky sa vypli a už nás na ďalšiu nepustili. Nastal čas vymyslieť niečo bláznivé. A tak z batohu vyberáme vrecia na odpadky a letíme dolu svahom ako strely, predbiehajúc posledných lyžiarov. Bolo to úžasné zakončenie dňa plného lásky ale najmä nespútaných zážitkov.
Hory sú to, čo mi dáva radosť na duši, pokoru v mysli a srdce napĺňa láskou. Spoločné dobrodružstvo a vzájomná opora sú pre mňa viac ako večera pri sviečkach, či kytica ruží.
PS: Ruže tiež potešili :)
AK SA TI ČLÁNOK PÁČI, ZDIEĽAJ HO S PRIATEĽMI